Preklady z talianskeho jazyka

Prekladatelia–špecialisti

Pizza, amore, opera, allegro, možno aj mafia. To sú pre väčšinu ľudí asi najznámejšie pojmy, s ktorými si taliančinu spájajú. Avšak približne 85 miliónov používateľov taliančiny svedčí o tom, že tento jazyk nielenže stále patrí medzi najobľúbenejšie na svete, ale aj o tom, že svetu dal, a stále dáva, tisícky nových slov a výrazov z rôznych iných sfér.

Možno ste nevedeli, že slová replika, neutríno alebo graffiti majú taliansky pôvod, no každý snáď pozná klasické talianske gesto – dlaň otočená nahor so spojenými špičkami prstov. Taliani sú výreční a zhovorčiví, často sa dorozumievajú doslova celým telom a neverbálna komunikácia je pre nich takmer rovnako dôležitá, ako tá verbálna.

Taliansky jazyk počas svojho vývoja zaznamenal mnoho míľnikov a má veľmi pestrú históriu. Takzvaná Veronská hádanka, napísaná začiatkom deviateho storočia dala odborníkom na jazyk poriadne zabrať. Istý mních z Verony, ktorého úlohou bolo prepisovať staršie texty, aby sa zachovali, pridal na okraj nového pergamenu krátku báseň.

Na prvý pohľad hovorí o osobe, ktorá pomocou býkov a bieleho pluhu orie biele pole a seje čierne semeno. Išlo však o hádanku, v ktorej opisuje svoju prácu. Býky sú mníchove prsty, pluh jeho pero a semeno nič iné, ako atrament. Veronská hádanka je dnes považovaná za jeden z prvých písomných exemplárov skorej taliančiny.

Určite musíme spomenúť aj mená Giovanni Boccaccio, Francesco Petrarca a Dante Alighieri. Danteho Božská komédia bola totiž napísaná v „italiano volgare“, akejsi kombinácii toskánskeho a sicílskeho dialektu, a dodnes sa považuje za predlohu, respektíve dôležitý míľnik taliančiny.

Dokázala, že taliansky samostatný jazyk môže byť plnohodnotný a rovnocenný s latinčinou či ostatnými jazykmi.

Aj napriek tomu, že taliančina nemá status medzinárodného jazyka, ako napríklad angličtina či francúzština, je oficiálnym jazykom Európskej únie, piatich krajín a dvoch území, ale aj jazykom katolíckej cirkvi a ďalších spolkov a spoločenstiev. Nesmieme zabudnúť ani na rôznorodosť jazykových menšín – oficiálne rozlišovaných regionálnych „dialektov“ je zhruba 34.

Pojem dialekt treba brať s rezervou, pretože mnoho z týchto variet sa nevyvinulo z taliančiny, ale priamo z ľudovej latinčiny a sú tak niekedy popri štandardnej taliančine klasifikované ako samostatné jazyky. Často sa vo veľkej miere líšia výslovnosťou, intonáciou či pomenovaniami.

Taliančina je považovaná za jeden z tých „ľahších“ románskych jazykov. Nepozná písmená j, k, w, x alebo y, teda, s výnimkou písania cudzích či prebratých slov. V rámci výslovnosti sa riadi jednoduchým pravidlom „si legge come si scrive“ – píš, ako počuješ. Pozor však na intonáciu a prízvuk, ináč sa zo slova ancóra (ešte) môže stať áncora (kotva).

Taliančina používa členy na rozlíšenie mužského a ženského rodu podstatných mien, čomu musia byť prispôsobené aj s nimi súvisiace prídavné mená. Obľúbené sú aj rôzne jazykolamy a okrídlené výrazy, ako napríklad precipitevolissimevolmente (veľmi rýchlo, náhle).

Taliani nedajú na svoje tradície dopustiť o čom hovorí aj príslovie „Ad ogni uccello il suo nido è bello“, čiže „Všade dobre, doma najlepšie.“ A na záver: ak pijete kávu, pýtajte si „un caffè”, nie espresso. Ciao!