Veľká noc, to sú šibáky i krašlice – Lexika spisovne

Veľkonočné sviatky sú (takmer) za nami, no v Lexike spisovne sa k nim ešte na chvíľu vrátime. V našej pravidelnej rubrike sa dozviete niečo o šibačke i oblievačke, tradičnom veľkonočnom pokrme – vajíčku, či správnosti názvov sviatočných dní. Aby to však nebolo len o gramatike, prezradíme vám aj to, kde sa pekáva paska, čo je to kocar a čo má s Veľkou nocou paškál. 

Veľký Piatok, Biela Sobota či Veľkonočné sviatky

Rovnako ako počas Vianoc, aj počas Veľkej noci si ľudia navzájom želajú príjemné sviatky, a hoci to myslia dobre, neraz pri tom spravia gramatickú chybu. Napríklad vzdialenej rodine napíšu správu a zaželajú: „Veselé Veľkonočné sviatky,” prípadne „Veselú Veľkú Noc!” Slovné spojenie veľkonočné sviatky však nie je oficiálny názov sviatkov, takže sa nezačína veľkým písmenom. Správne by sme teda mali želať: „Veselé veľkonočné sviatky!” Prídavné meno veľkonočný píšeme s veľkým začiatočným písmenom len pri názvoch Veľkonočná nedeľa a Veľkonočný pondelok – tie sú totiž oficiálnymi názvami sviatočných dní a patria k vlastným menám. Nesprávne je však i písanie názvov jednotlivých sviatočných dní s oboma veľkými začiatočnými písmenami: Veľká Noc, Biela Sobota, Veľký Piatok. Spisovné a oficiálne názvy sú Veľká noc, Biela sobota, Veľký piatok.

Čo nájdeme vo vajíčku?

K veľkonočným symbolom i surovinám patrí vajce, vajíčko – maľované, uvarené, v nátierke a aj v koláčoch. Pri príprave niektorých (nielen) tradičných receptov je potrebné oddeliť jeho dve vnútorné časti, ktorých zaužívanými názvami sú žĺtko a bielko. Obe pomenovania sú však nesprávne a často sú spojené aj s nesprávnym skloňovaním. „Žltá časť vajca obsahujúca látky na výživu zárodku” sa spisovne nazýva podstatným menom žĺtok, ktoré má v množnom čísle tvar žĺtky. Do koláča teda patrí žĺtok či dva žĺtky, nie žĺtko a dve žĺtka. K rovnakej chybe dochádza aj pri slove bielok pomenúvajúcej „priehľadnú lepkavú tekutinu vo vajci, ktorá varením zbelie”. Toto podstatné meno má v nominatíve množného čísla tvar bielky, a teda pri pečení používame bielok a dva bielky, nie bielko a dve bielka.

Šibači, polievači a kúpači

I keď mnohé zvyky postupom času upadajú do zabudnutia, Veľkonočný pondelok patrí na Slovensku ešte stále medzi dni, kedy mnohí chlapci či páni v rokoch dodržiavajú dlhoročnú tradíciu a chodia polievať i kúpať mladé dievčatá. Ideálne studenou vodou z potoka, postačí však aj sprcha, plné vedro či pohár vody. Tento zvyk sa v rôznych kútoch krajiny nazýva inak: niekde je to veľkonočná oblievačka, inde veľkonočná polievačka alebo aj veľkonočná kúpačka. Ich iniciátori sa potom nazývajú oblievači, polievači i kúpači. Hoci v Krátkom slovníku slovenského jazyka nájdeme len slovo kúpač, v Synonymickom slovníku slovenčiny sú uvedené všetky spomenuté podstatné mená. Ich použitie sa teda nepovažuje za nesprávne. Navyše, v niektorých končinách so sebou chlapci nosia aj korbáče, korbáčiky či šibáky, a teda chodievajú šibať. Takýto zvyk sa potom nazýva veľkonočná šibačka. Šibačov nazývame všetkých tých, ktorí „na Veľkonočný pondelok chodievajú šibať”.

Kraslice a kocary

Ak si na Veľkonočný pondelok spomínaní polievači, kúpači či šibači vykonajú dobre svoju „robotu”, dievčatá by ich mali odmeniť výslužkou. A jej neodmysliteľnou súčasťou je vyfúknuté „maľované veľkonočné vajíčko”, ktoré môže byť zdobené farbou, drôtom či lykom – teda kraslica. Toto podstatné meno sa spája so slovami krása a krášliť. V niektorých nárečiach sa dokonca dodnes zaužívali názvy krašlica či krášlica. Ďalšou tradičnou formou odmeny je uviazanie stuhy na „bič upletený z remienkov alebo prútov”, čiže korbáč. Ten sa zase zvykol nazývať aj kocar alebo šibák.

Vziať si pasku na paškál

K menej známym a rozšíreným zvykom Veľkej noci patria tie, ktoré sú tradičné pre gréckokatolícku či pravoslávnu cirkev. Na východnom Slovensku však ešte stále môžete ochutnať pasku, obradný koláč, ktorý sa na Veľkonočnú nedeľu podáva ako súčasť raňajok. Nahrádza tak chlieb, ktorý by sa v tento deň nemal konzumovať. Ešte pred raňajkami ju však veriaci prinášajú do kostola na posvätenie, spolu s ďalšími tradičnými potravinami – šunkou, hrudkou a vajíčkami. Názov paska je odvodený od gréckeho pomenovania Veľkej noci, slova Pascha, ktoré bolo zase prevzaté z hebrejského Pesach.

Podstatné meno paškál s veľkonočným pečením veľmi nesúvisí, hoci znie podobne ako paska a je odvodené od rovnakého gréckeho pomenovania. Paškál je totiž „veľká veľkonočná kostolná sviečka” z bieleho vosku, často i ozdobne maľovaná, ktorá sa zapaľuje na Bielu sobotu. Pre veriacich je symbolom Kristovho vzkriesenia, no v minulosti mal mať oheň zapálený touto sviecou ochrannú silu: ten, kto s uhlíkmi z takto zapáleného ohňa trikrát obehol dom, chránil ho pred povodňou a inými katastrofami. So slovom paškál sa však oveľa častejšie stretávame v inom než veľkonočnom kontexte. A to v expresívnom spojení „vziať si niekoho na paškál”, teda niekoho prísne vypočúvať alebo pokarhať. Údajne toto spojenie pochádza z čias, kedy pred kostolný paškál (majúci v tom čase veľkú vážnosť) privádzali ľudí, aby niečo dosvedčili, pravdivo vypovedali a na pravdivosť svojich slov prisahali.