Príbehy prekladateľov: cesta k vysnívanej profesii

Prekladatelia a tlmočníci sa málokedy zviditeľňujú. Nechcú pôsobiť ako rušivý element, pretože výsledok ich práce má byť v prvom rade prirodzený. Bez nich by však nebolo možné podpísať dôležité zmluvy, študenti by nemali doklady na štúdium do zahraničia, chirurg v Nemecku by nemohol zhodnotiť stav pacienta na základe slovenskej lekárskej správy, ľudia by si jednoducho nerozumeli... a takisto by sme my nemohli robiť to, čo robíme – sprostredkovať jazykové služby pre našich zákazníkov.

Preto dnes otvoríme dvere do zákulisia života prekladateľov a predstavíme vám príbehy prekladateliek, v ktorých sa dozviete, aká bola ich cesta k tejto profesii.

Splnený sen

Už od detstva bol môj sen stať sa zdravotnou sestrou. Rodičia však rozhodli, že pôjdem študovať na strednú ekonomickú školu. Verím, že všetko v živote má svoj význam a tak to bolo aj teraz. Na škole sme mali hodiny cudzieho jazyka a práve tu mi, vďaka dobrej učiteľke, učarovala angličtina. Veľmi ľahko sa mi „dostala pod kožu“ a už v tom čase som snívala o tom, že raz preložím nejakú knihu, hoci o prekladateľstve som ešte neuvažovala.

Po skončení školy som pracovala vo firme, kde som mala na starosti komunikáciu so zahraničnými klientmi. Kdesi vo vnútri však vo mne stále hlodala túžba po zdravotníctve. A keďže v tom čase som už bola dospelá, rozhodla som sa pre štúdium ošetrovateľstva. Popri tom mi angličtina zostala záľubou, aj naďalej som navštevovala kurzy angličtiny, ale až po materskej dovolenke a po zahraničnej dovolenke, na ktorej som bola nútená znova komunikovať po anglicky, som sa rozhodla, že svoju záľubu „dotiahnem do konca“. Prihlásila som sa na jazykovú školu a urobila si prekladateľskú štátnicu z angličtiny.

Zo začiatku som spolupracovala so svojou priateľkou a prekladali sme spoločne rôzne typy textov. Až po čase, keď som už nadobudla nejaké skúsenosti s prekladateľstvom, som sa rozhodla spojiť angličtinu a medicínu a kontaktovala som agentúry, ktoré sa zaoberajú aj prekladom medicínskych textov.

V mojej osobe sú akoby dve osobnosti – jedna túži pomáhať ľuďom a tá druhá miluje angličtinu. V profesii prekladateľky medicínskych textov sa tieto črty spájajú do jednej. Je to môj splnený sen. Mám to šťastie, že v živote môžem vykonávať prácu, ktorá ma baví. Ba čo viac, nie je to práca, je to poslanie. Často pri svojej práci v nemocnici využijem poznatky z textov, ktoré som prekladala. A naopak, medicínske texty sa mi ľahšie prekladajú, pretože aj na základe práce v nemocnici, viem, o čom prekladám. 😊

Z praxe do teórie

K překládání jsem se dostala během studia na veterině. Ozval se mi bývalý spolužák z gymnázia, jestli bych nemohla organizaci, pro kterou brigádničil, přeložit krátké články s novinkami na web. Překládání byla ideální brigáda, protože na nic pravidelného a časově náročnějšího jsem při studiu absolutně neměla čas. V průběhu doby a v návaznosti na zpětnou vazbu od korektorů jsem samozřejmě začala zjišťovat, že překládání není jen slepé převádění textu z jazyka A do jazyka B a že existuje spousta faktorů, které je třeba zvažovat. Proto jsem se po vystudovaní veteriny přihlásila na studium překladatelství - abych mohla konfrontovat zkušenosti z praxe s teorií (a samozřejmě i praxí) na univerzitě a zjistila, jak to teda vlastně má být.

Za úspěch vždycky považuji, když se mi vrátí klient s další zakázkou a když se ozve nějaký nový s tím, že mne nějaký stávající klient doporučil.

Dedičstvo

Narodila jsem se do bilingvní česko-maďarské rodiny, takže jsem se do „tlumočení“ (hlavně prarodičům) narodila a zcela přirozeně v něm po celý život pokračovala. Začátky překladatelství byla úplně jiné, než by si člověk mohl představit: v 16 jsem se naučila psát naslepo na stroji, takže mě maminka používala k přepisování svých překladů na počítači. Po ukončení studia překladatelství jsem pochopila, že musím dělat to, co mi je shůry dáno.

Vždycky to bylo zábavné, vždy to bylo poučné. Mám ráda i tu hru se slovíčky, která podle mě teď, v době nezvratného převratu k MTPE, hraje v rámci pracovního procesu ještě výraznější roli, než dříve. Už nestačí jen spoléhat na instinkt. Hra se slovíčky se v rámci MTPE stává křížovkou, kterou je třeba správně rozluštit (tedy důsledně dodržovat terminologii, hlídat ji ze všech směrů), jinak tajenka nevyjde.

Chybí mi sice lidský kontakt a projekty nad 15 tisíc slov mi nezřídka už ke konci lezou na nervy, ale při tlumočení si pak naopak užívám toho adrenalinu, který možná jinde schází. Jednou jsem v pondělí dostala návrh na tlumočení ve Střední Americe, ve středu mi ho potvrdili a v neděli jsem na dva týdny letěla tlumočit do potravinářské továrny. Velmi mě to obohatilo, především na lidské úrovni. Nesmírně si ale, jako člověk, vážím i možnosti tlumočit telefonicky i prezenčně pro sociální služby, kde se setkávám s lidmi bez přístřeší, s těžkými pacienty apod.

Ideálna zlúčenina

Na úvod musím povedať, že patrím k maďarskej menšine na Slovensku, a teda maďarčina je pre mňa rodným jazykom.

Do svojich 14 rokov som slovenčinu brala viac-menej ako cudzí jazyk. Veľa sa zmenilo na strednej škole, keď som nastúpila na maďarské gymnázium v Košiciach a najmä vďaka môjmu láskavému triednemu učiteľovi. Dodnes som mu veľmi vďačná za to, že som sa tak prirodzene stotožnila s myšlienkou „koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom“. Pochopila som, že byť príslušníkom národnostnej menšiny znamená mať oproti iným ľuďom, či už na jednej alebo na druhej strane hranice, malú, ale nezanedbateľnú výhodu. Štúdium na tomto gymnáziu bolo pre moje súčasné povolanie prekladateľky zásadné, pretože všetky dôležité výrazy a terminológiu sme mali podané dvojjazyčne.

Po maturite som bola prijatá na Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave, na študijný odbor organická chémia, kde štúdium prebiehalo už len v slovenčine. Na rozdiel od väčšiny mojich spolužiakov, som vedela čerpať aj z maďarskej odbornej literatúry.

Prekladateľstvo som neštudovala, veľa som však čítala a študovala, nielen v maďarčine a v slovenčine, ale aj v angličtine. A keďže som mala celkom solídne vedomosti najmä z oblasti prírodných vied, rozhodla som sa, že túto výhodu využijem.

A tak vo mne postupne dozrelo rozhodnutie venovať sa prekladom na profesionálnej úrovni. Zaregistrovala som sa na jednom z portálov, kde môžu prekladatelia ponúknuť svoje služby. Prišla prvá objednávka, po čase druhá, potom ďalšia, a potom to už išlo akosi samo.

Veľkým motorom pre mňa bola spätná väzba od mojich prvých klientov, ktorá mi dala pocit, že to má zmysel a dodala mi elán do mojej ďalšej práce. Ak ide o inšpiráciu, tou bol môj manžel, ktorý ma v začiatkoch veľmi podporoval, najmä, keď som si lámala hlavu nad nejednou zapeklitou vetou.

Priama cesta

Jazyky ma vždy bavili, a keďže máme prekladateľstvo tak trochu „v rodine“, bola to pre mňa pomerne jednoznačná voľba. Prekladať som začínala brigádnicky už popri štúdiu prekladateľstva na vysokej škole. Do veľkej miery mi pomohla moja teta, ktorá bola profesionálna prekladateľka a fungovala kvázi ako môj mentor. Takisto mi dopomohla k zákazkám, na ktorých sme spolupracovali a ku ktorým by som sa pravdepodobne ako menej skúsený prekladateľ nedostala. Tieto začiatky mi zjednodušili cestu aj keď som sa osamostatnila a založila si vlastnú živnosť.

Nečakaný zvrat v kariére

Prekladateľstvu som sa vôbec neplánovala venovať. Vyštudovala som biochémiu, vždy ma bavila práca v laboratóriu a chémia ako taká. Neskôr som začala pracovať na oddelení biochémie v Detskej fakultnej nemocnici v Bratislave a zároveň som si robila doktorát z biochémie. Všetko sa zmenilo po narodení mojej dcérky, presnejšie, keď sa blížil termín môjho návratu do práce po materskej dovolenke. Dcérku nevzali do štátnej škôlky a súkromnú sme si vtedy finančne nemohli dovoliť. Uvažovala som nad tým, čo budeme robiť ďalej. V tom čase som sa zoznámila s jednou susedkou, ktorá sa venuje prekladom, a stali sme sa dobrými kamarátkami. Po viacerých rozhovoroch s ňou som sa rozhodla, že to vyskúšam aj ja. Videla som v tom riešenie, ako byť doma s dcérkou a zároveň pracovať. Získala som potrebné certifikáty a začala som posielať životopisy do agentúr. Začiatky boli ťažké, práca bola úplne iná, ako som bola zvyknutá. Postupne sa všetko zlepšovalo a túto prácu robím veľmi rada.

 

Každý príbeh je iný a každá cesta k prekladateľstvu je iná. Čo ale majú všetky prekladateľky spoločné, je láska k ich profesii a že v tom, čo robia, sú naozaj výnimočné. Nesmierne vážime, že máme možnosť s nimi spolupracovať.