Chybne umiestnený alebo absentujúci dĺžeň možno nie je až taká oči kolúca chyba ako vynechaná hláska či ypsilon na konci prídavného mena v množnom čísle. Stále mu však treba venovať pozornosť. Toto diakritické znamienko totiž robí neplechu v pravopise mnohých ľudí, napríklad i tých, ktorí si chcú niečo prisvojiť alebo postaviť. A určite sa to netýka len mladých, koniec koncov, všetci starneme. Alebo stárneme?

Ako správne zostárnuť?

Hoci odpoveď na túto otázku hľadajú mnohí, pravdepodobne ani netušia, že si kladú nesprávnu otázku. A to najmä z toho, možno v tom hlbokom zamyslení pre nich nepodstatného, no pre nás najpodstatnejšieho hľadiska – pravopisného. I keď ich použitie najmä v písomnom prejave je pomerne zaužívaný jav, slová stárnúť, stárnuci či stárnutie nie sú spisovné. Slovenčina totiž pozná prídavné meno starý, od ktorého je následne odvodené sloveso i slovesné podstatné meno – a teda starnúť, starnúci, respektíve starnutie. Ako pri mnohých iných pravopisných chybách, aj tu zohral svoju úlohu vplyv českého jazyka.

Sádra či sadra, kartón či karton?

Pravopisný zmätok nielen medzi staviteľmi či návštevníkmi úrazovej pohotovosti robí slovo sádra, respektíve sadra. Istotne ste už aj vy počuli niekoho hovoriť o tom, čo treba pri prerábaní bytu zasádrovať alebo dokonca vysádrovať, ako dlho bude mať na ruke sádru alebo čo všetko zo sádry odlial. Opäť však ide o bohemizmus, v slovenčine totiž poznáme sadru, čiže „jemne rozomletý vypálený sadrovec, gyps“ a máme možnosť sadrovať – teda „vypĺňať, zatierať sadrou“.

Aby toho pracovníci v stavebníctve nemali málo, často používaným materiálom je aj kombinácia vyššie spomenutej sadry a „tvrdého hrubšieho papiera“, ktorú mnohí nazývajú sadrokarton, sádrokarton alebo sádrokartón. Prečo je druhý a tretí tvar nesprávny, už vieme. V slovenčine však tento typ papiera nazývame kartón, nie karton, preto ani prvé pomenovanie nemôže byť správne. Označením „kartónu spevneného sadrou ako stavebného materiálu“ je teda slovo sadrokartón.

O vznešených dámach s jednou gazdinou

Kráľovna, princezna, cárovna či cisárovna – čo majú všetky tieto dámy spoločné? Nuž, okrem určitého spoločenského postavenia aj rovnakú pravopisnú chybu a spoločnú gazdinú. V spisovnej slovenčine sú totiž správne tvary kráľovná, princezná, cárovná či cisárovná, a práve s tým súvisí aj ich skloňovanie. V praxi sa často stretávame so skloňovaním týchto podstatných mien podľa vzoru žena, čo súvisí aj s ich chybným pravopisom: o našej princezne, rozhodnutie kráľovny, ruské cárovny. Správne sa ale skloňujú podľa vzoru gazdiná, o ktorom však mnohí ľudia nikdy nepočuli a podľa ktorého skloňujeme len niekoľko podstatných mien ženského rodu odvodených od ich mužských ekvivalentov.

Správne je teda: v jednotnom čísle – kráľovná, do kráľovnej, ku kráľovnej, (vidím) kráľovnú, o kráľovnej, s kráľovnou; a v množnom čísle – kráľovné, do kráľovien, ku kráľovnám, (vidím) kráľovné, o kráľovnách, s kráľovnami.

O dlžni bez dĺžňa

Keď už tu celý čas spomíname dĺžne, a ako na ne niekedy zabúdame, v rámci čerešničky na záver si povieme niečo o slove dlžen. Nejde sa o žiadny špeciálny dĺžeň, ale o tzv. menné adjektívum, kedysi pomenúvajúce zadlženého či dlžného človeka. Občas sa vyskytovalo aj v tvare dlžin, vtedy však označovalo zadlženú osadu či statok. Práve z toho vznikol názov obce Dlžín (predtým aj Dolsyn, Dlzén či Dlžen) v okrese Prievidza. Obec sa nachádza vo vyššej nadmorskej výške a preto nemá práve najúrodnejšiu pôdu. To mohlo vo feudálnom stredoveku spôsobiť, že jej obyvatelia nemali dosť peňazí či úrody, ktorú by mohli odovzdať zemepánovi a ich osada si tak vyslúžila pomenovanie dlžin.