Na Sibír aj na huby – Lexika spisovne

Prázdniny sú za nami a väčšina detí opäť zarezáva v školských laviciach – okrem iných aj na hodinách slovenského jazyka. Spisovnú slovenčinu by však mali ovládať nielen školáci, ale aj všetci tí, ktorí na školské roky už len (matne) spomínajú. Preto vám prinášame krátky prehľad pravopisných zaujímavostí, v ktorom zistíte, či zbierate huby alebo hríby, ako sa správne nazývajú vodné plochy na Zemplíne a Liptove alebo podľa čoho je pomenovaná dedinka Kvašov.

Zemplínska Šírava a Liptovská mara?

Hoci pravé more na Slovensku nemáme, vo východnej časti krajiny, na Zemplíne, máme to svoje sladkovodné slovenské. Viacerých ľudí i mnohé oficiálne internetové stránky však mätie pravopis jeho geografického názvu – je to vodná nádrž Zemplínska Šírava či šírava? Podľa Pravidiel slovenského pravopisu aj kartografických diel je správnym tvarom ten s veľkým písmenom len na začiatku prídavného mena – teda Zemplínska šírava. Rovnako to je napríklad pri pomenovaní Oravská priehrada. Slovo šírava pritom pomenúva „rozľahlý priestor, širinu<”.

Písanie veľkých písmen v názve vodnej plochy na Liptove je však odlišné. Liptovská Mara bola pôvodne jednou z liptovských dedín, ktoré boli zatopené pri výstavbe rovnomennej priehrady. „Mara” je pritom odvodené od mena Mária – kedysi sa totiž dedina volala Swata Maria či Szentmária. Keďže ide o vlastné podstatné meno, píšeme ho s veľkým písmenom aj v názve Liptovská Mara, rovnako ako napríklad pri názve Liptovský Ján.

Zima ako na Sibíri

Pri pravopise geografických názvov ešte chvíľu zotrváme. Sibír pomenúva oblasť nachádzajúcu sa v severnej časti Ázie, neslávne preslávenú nápravno-pracovnými tábormi a ťažkými podmienkami pre život, najmä vďaka nevľúdnemu podnebiu. V jazykovej praxi sa často stretávame s problémami súvisiacimi so skloňovaním tohto slova. Mnohí totiž Sibír pokladajú za podstatné meno mužského rodu, a teda ho skloňujú podľa vzoru dub: zo Sibíru, o Sibíre. Pravidlá slovenského pravopisu však Sibír zaraďujú medzi podstatné mená ženského rodu, skloňované podľa vzoru kosť: zo Sibíri, o Sibíri. Pomôckou na zapamätanie môže byť aj zastaralé pomenovanie oblasti, pri ktorej je určovanie rodu veľmi jednoduché – Sibíria.

Chodíme na huby alebo na hríby?

Ich sezóna je v plnom prude, takže sa oplatí zobrať košík a zopár si ich v lese nazbierať. Otázkou už len zostáva, čo to vlastne chodíme hľadať: huby alebo hríby? Slovo huba podľa kodifikačných príručiek pomenúva „dužnatý rastlinný útvar rastúci z vláknitého podhubia, obyčajne s hlúbikom a klobúkom”. V rámci biológie pojmom huby tiež označujeme celú ríšu „heterotrofných, väčšinou nepohyblivých organizmov bez fotosyntetických pigmentov”. Slovo hríb však pomenúva len „jedlú hubu s bielou dužinou a obyčajne s hnedastým klobúkom”.

Z toho teda vyplýva, že hríby sú len jednou podskupinou v celej ríši húb – v biológii by sme im priradili pomenovanie huby hríbovité. Ak teda zbierate len huby tohto typu, napríklad dubáky, kozáky či suchohríby, chodievate na hríby. Ak sa vám však do košíka občas pripletú aj bedle či kuriatka, po správnosti zbierate huby. Aby sme vám to však uľahčili, vedzte, že slovom hríb hovorovo označujeme aj „jedlú hubu vôbec”. Či už teda chodíte na huby alebo na hríby, robíte správne. Len nezbierajte tie jedovaté…

Čerešnička na záver: čo kvasí v Kvašove?

Hoci slovo kvas aj v minulosti pomenúvalo kvások, zmes na podporu kvasenia (napríklad cesta), v niektorých nárečiach ním ľudia nazývali aj bahno, špinu či nečistotu. Slová kvasov, respektíve kvašov, označovali niečo, čo malo vzťah ku kvasu a jeho vlastnostiam, teda aj niečo špinavé či zakalené, bahnisko. Neďaleko Púchova aj dnes nájdete dedinku Kvašov, ktorej historickými názvami boli napríklad aj Quazzow, Kwassow či Kvášov. Vznik pomenovania bol s najväčšou pravdepobnosťou podmienený tým, že územie v tejto lokalite bolo často rozmočené a pôda bola bahnistá. O tom svedčí aj fakt, že časť obce sa nazýva Kvašov-Močiare. Takéto podmienky spôsobili, že lokalita nepatrila medzi príjemne voňajúce. Na to pre zmenu poukazuje názov susednej dediny – Tuchyňa, odvodený od slovesa tuchnúť, čiže „kaziť sa vlhkosťou, plesnieť”.