Stratený Petőfi i kradnutie husí – maďarské príslovia a porekadlá

Príslovia, porekadlá a iné frazeologizmy majú nezastupiteľné miesto hádam v každom svetovom jazyku, pre maďarčinu je však ich používanie v bežnej komunikácii príznačné a vôbec nie neobvyklé. Mnohé z nich sú totožné alebo aspoň veľmi podobné s tými našimi slovenskými, niektoré sú, práve naopak, unikátne a spájajú sa s maďarskou kultúrou či históriou. 

Kam zmizol Petőfi?

Maďarský básnik Sándor Petőfi je dodnes považovaný za jednu z najdôležitejších historických i literárnych osobností. Ako jeden z vodcov skupiny „Marcová mládež“ spolupracoval v revolučnom roku 1848 na príprave požiadaviek Maďarov voči Rakúskemu cisárstvu a jeho „Pieseň národa“ (Nemzeti dal) sa stala básňou revolúcie. Keď táto snaha Maďarska prerástla do vojny za nezávislosť, Petőfi sa pridal k armáde.

Naposledy ho videli 31. júla 1849 v bitke pri Segesvári, no príčina či čas jeho smrti sú dodnes neobjasnené. Mnohí veria, že padol v boji, napriek tomu sa však jeho telo nikdy nenašlo. Práve od toho dňa sa v Maďarsku zaužívalo porekadlo, „eltűnt, mint Petőfi a ködben“ – „(niekto) zmizol ako Petőfi v hmle“, ktoré hovorí o osobe, ktorá zmizla bez jediného slova, rozlúčky či stopy.

Kričať žaby a hady, kradnúť hus, plniť Dunaj

Ľudia k sebe nie sú vždy len milí a občas si navzájom prajú to najhoršie, pričom neraz si aj ponadávajú. Kým u nás na Slovensku o takejto situácii hovoríme, že niekto na niekoho „lial či sypal oheň a síru“, v maďarčine sa prikláňajú k často neobľúbeným zástupcom živočíšnej ríše a povedia: „Kígyót-békát kiabált rá,“ – „kričal/-a na neho hady a žaby“.

Zo zvieracieho sveta tiež pochádza príslovie: „Ha már lúd, legyen kövér“ – „Ak hus, tak nech je tučná“. Používa sa vtedy, keď chceme prízvukovať dôležitosť dobre vykonanej práce – teda fakt, že ak niečo robíme, mali by sme to robiť poriadne. Lebo, ak už sa niekto chystá ukradnúť hus, mal by ukradnúť tú vykŕmenú.

Možno veľmi bohatá úroda paprík pre zmenu inšpirovala slovné spojenie: „Dunát lehetne rekeszteni vele/velük“ – mohol/mohli by Dunaj prehradiť. V konverzácii sa vyskytne napríklad vtedy, ak sa susedovi urodí toľko jabĺk, že by z nich mohol postaviť novú priehradu na Dunaji. Hoci my úprimne dúfame, že by sa s nimi radšej podelil.

Známe frazeologizmy trochu inak

Všetkým nedočkavcom je určite známa frazéma „sedieť ako na ihlách“. V maďarčine ju nájdeme tiež, akurát je poňatá viac realisticky a bolestivejšie: „Már tűkön ülök!“ – „Už sedím na ihlách!“, prípadne aj: „Már tűkön ülök az izgalomtól!“ – Už od vzrušenia sedím na ihlách!“

Ak pre zmenu niečo nedáva žiaden zmysel alebo sa v niečom nevieme zorientovať, často hovorievame, že to „nemá ani hlavu, ani pätu“. Maďarská verzia sa trochu líši a tak niečo nemá „se füle, se farka“, čiže „ani uši, ani chvost“. „Az egyik tizenkilenc, a másik egy híján húsz“ – „jeden devätnásť, druhý takmer dvadsať,“ je zase po drobnej výmene čísloviek takmer totožné s naším „jeden za osemnásť, druhý bez dvoch za dvadsať“. Používa sa ako metafora v prípade, že sú si dvaja ľudia veľmi podobní, často aj napriek tomu, že sa snažia odlíšiť.

Podobný tomu slovenskému, no pomerne špecifický pozadím vzniku je frazeologizmus: „Nem most jöttem a 6:20-assal,“ – „neprišiel som o 6:20“, ktorý nesie rovnaký význam ako naše „nie som včerajší“, prípadne aj hovorové „nespadol som z jahody“. Čiže nie som taký hlúpy a naivný, aby som niekomu/niečomu len tak uveril.

Konkrétny číselný údaj v maďarskej verzii, 6:20 (alebo aj 620), má údajne dve možné vysvetlenia, ktoré spája predsudok o ľuďoch žijúcich na vidieku, v minulosti (i súčasnosti) často stereotypne vnímaných ako nevzdelaných, prostoduchých, občas až menejcenných. 6:20 bol totiž približný čas, v ktorý zvykli do Budapešti prichádzať vlaky vezúce najmä manuálne pracujúcich robotníkov. Práve na tých mnohí mešťania zvykli pozerať „zhora“. Druhé vysvetlenie tento frazeologizmus spája s autobusom Ikarus 620, vyrobeným v rokoch 1958 a 1972. Ten bol tiež na pravidelných linkách využívaný prevažne pracovníkmi tovární či družstiev.