Nový rok 1395 je tu! Takto oslavujú Iránčania

V nedeľu 20. marca začal pre Iráncov, a tiež pre obyvateľov ďalších pätnástich krajín, rok 1395. Začiatok roka, z perz. نوروز [noruz] – „nový deň“, má spojitosť s jarnou rovnodennosťou, a pripadá preto približne na 21. marec. Sláviť sa začal pred takmer troma tisícročiami, ešte predtým, ako Arabi priniesli do Iránu islam. Sviatočné obdobie spolu s prípravami trvá v Iráne približne mesiac. Začína sa veľkým upratovaním a končí rodinným piknikom.

Zvyk „vytriasania domu noc pred Novým rokom“ [chune tekuni šabe eid] – خانه تکانی شب عید

Nech je domáca pani akokoľvek poriadkumilovná a čistotná, pred príchodom Nového roka vyčistí celý dom. S upratovaním sa začína približne 3 týždne vopred. Vyberajú sa všetky veci zo skríň, skriniek, zásuviek, poličiek, všetko sa umýva, práši, čistí, leští – obrazne povedané, dom sa otriasa v základoch, odtiaľ pochádza aj názov tohto upratovania.

Na stole nesmie chýbať „sedem s“ [hafte sin] – هفت‌سین

Súčasťou osláv je sviatočný stôl hafte sin, ktorého názov je odvodený od siedmich vystavených predmetov prírodného pôvodu, začínajúcich vo farsi (iránskom jazyku) na písmeno „s“:

• سیب [seeb] – jablko – symbol krásy
• سبزه [sabze] – mladá zelená pšenica, jačmeň alebo šošovica – symbol znovuzrodenia
• سرکه [serke] – ocot – symbol trpezlivosti a starých čias
• سمنو [samnu] – variácia hnedého pudingu z pšenice – symbol dostatku
• سنجد [sendžed] – druh suchého ovocia – symbol lásky
• سیر [sír] – cesnak – symbol zdravia
• سماق [sumaq] – kyslé korenie bordovej farby – symbol východu slnka

Ôsmym predmetom na stole sú mince – سکه [sekke]. Nie sú súčasťou pôvodného hafte sin, pretože nepochádzajú z prírody, ukladajú sa však na stôl ako symbol bohatstva a tiež v prípade, že gazdiná nezohnala niektoré z pôvodných siedmich „s“.

Okrem siedmich predmetov sa na stôl dáva aj:

• zrkadlo – symbol svetla;
• vajíčka – symbol stvorenia;
• akvárium s červenými rybkami (pritom nikto presne nevie, ako sa zvyk do iránskej kultúry dostal. Predpokladá sa, že bol prinesený z Číny, kde je ryba symbolom hojnosti a peňazí);
• svätá kniha a
• zbierka Háfezových básní (obľúbený iránsky básnik žijúci v 14. storočí).

Stôl sa pripraví po veľkom upratovaní a prestretý ostáva až do 13. dňa nového roka.

Dedo Mráz trochu inak [Hadži Firuz] a [Amu Nuruz] – هاجی فیروز a عمو نوروز

Amu Nuruz a Hadži Firuz sú postavy z iránskeho folklóru. Amu Nuruz je zvyčajne zobrazovaný ako náš Dedo Mráz – starší pán s dlhou bielou bradou, veľkým bruchom a veselým výrazom tváre, oblečený v tradičnom odeve. Zjavuje sa spoločne s pomocníkom Hadži Firuzom a oznamuje príchod nového roka a jari.

Amu Nuruz prináša so sebou darčeky, keďže Iránci sa v tomto čase obdarúvajú tak, ako my na Vianoce. Pred novým rokom sa v mestách otvárajú špeciálne trhoviská, kde sa dajú kúpiť jednak dekorácie a predmety potrebné na hafte sin, jednak darčeky pre blízkych. Posledný týždeň pouliční predajcovia zaplnia aj chodníky v blízkosti bazárov. Ulice a obchody preto praskajú vo švíkoch.

Hadži Firuz má popolom umazanú tvár a jasnočervené šaty. Hrá na tamburínu, spieva a žiada dary. Kým postava Amu Nuruza sa v súčasnosti veľmi nevyobrazuje, Hadži Firuzov stretnete vo dvojiciach na frekventovaných križovatkách, kde spievajú, tancujú okolo áut a vyberajú od vodičov peniaze. Nie je neobvyklé, že sa postavia pred auto a blokujú ho, kým im vodič niečo nedá.

S darmi v podobe peňazí sa stretnete aj na rodinnej návšteve, kde pri odchode ponúknu deťom (zvyčajne iba im a cudzincom) otvorený Korán, v ktorom sú vložené bankovky. Dieťa si vezme jednu bankovku, zvyšné budú ponúknuté ďalšej návšteve.

Červená streda a Festival ohňa [Čaharšanbe suri] – چهارشنبه ‌سوری 

Predvečer poslednej stredy starého roka, nazývaný tiež Festival ohňa, sa podobá našim Jánskym ohňom. Po zotmení Iránci na uliciach zakladajú vatry, cez ktoré skáču, a pritom hovoria: زردی من از تو، سرخی تو از من [zardie man az to, sorchie to az man], čo v preklade znamená „moje žlté tebe, tvoje červené mne“. Červená farba predstavuje zdravie a zrelosť, žltá choroby a problémy. Skokom cez oheň sa chcú očistiť od neduhov a nabrať silu a zdravie z ohňa do prichádzajúceho roka.

Moderná doba priniesla ohňostroje a hádzanie petárd. V túto noc iránske mestá svietia tak, ako u nás na Silvestra.

Zvyk búchania lyžičkami [qašoq zani] – قاشق زنی

Súčasťou večera Čaharšanbe suri je obmena amerického zvyku trick or treat počas Halloweenu – koledovanie a zbieranie sladkostí od susedov. Iránske ženy sa zahalia do čádorov (čierna alebo kvetovaná plachta zahaľujúca telo od hlavy po päty), aby ich nebolo možné spoznať, a búchajúc lyžičkou o tanier alebo hrniec sa vyberú po susedoch, ktorí im dávajú sladkosti, orechy a drobné.

Hovoria, že ak im niekto do taniera niečo dá, splnia sa im túžby, ale ak sa vrátia domov s prázdnymi rukami, ich sny sa nenaplnia. Musia byť skryté, aby ich ľudia nemohli spoznať a vybrať, komu sa priania splnia a komu nie. Mládež si z toho robieva žarty, tiež sa zahaľuje do čádorov a napodobňuje dospelé ženy, aby niečo dostala.

Pre chlapcov to bola v minulosti možnosť ísť pozrieť dievčatá, o ktoré sa zaujímali a zistiť, či majú záujem aj ony. Ak mali, dostali výslužku, ak nie, obliali ich dievčatá vedrom vody. V dnešnej dobe to už robiť nemusia, stačí sa prihlásiť na Facebook.

Polnoc Nového roka

V poslednú noc roka sú mestá na rozdiel od Čaharšanbe suri tiché. V Iráne nie je zvykom robiť v túto noc ohňostroje. Rodiny zasadnú k hafte sin a spoločne očakávajú príchod nového roka. Z rádií zaznie odpočítavanie a polnoc oznámi tradičná rytmická skladba.

Trinásteho sa chodieva do prírody [ruze tabiat/sizdah be dar]  – روز طبیعت/سیزده به در

Preklad výrazu ruze tabiat znamená „deň prírody“, správny preklad sizdah be dar by mal znieť „strieľanie trinástky“. V starom perzskom jazyku sa slovo dar používalo v spojení strieľať. Nové generácie už tento význam nepoznajú, preto ho vysvetľujú a prekladajú ako „trinástka vonku“.

Tento deň je posledným dňom sviatočného obdobia nového roka. Aj v Iráne má číslo 13 negatívny význam, preto na trinásty deň idú Iránci s rodinami von do parkov, aby spoločne v spojení s prírodou odvrátili možné zlo. Mladí hrajú bedminton, volejbal, futbal a pod. Parky, chodníky či trávnaté plochy, sú zaplnené Iráncami grilujúcimi kebab.

Význam slova park a zeleň nadobúda v Iráne nový rozmer. Okrem severného Iránu sa pre nedostatok zelene za park považuje všetko, kde je minimálne jeden strom a trs trávy. Na cestách Iránom určite uvidíte aj takýto obraz: v odstavnom pruhu dvojprúdovej diaľnice sedí za autom piknikujúca rodina s batoľaťom a dvoma pobiehajúcimi deťmi... vedľa stromu.

Po sizdah be dar sa červené rybky vypúšťajú späť do riek alebo ich rodina ešte nejaký čas chová. Môžu narásť až do veľkosti malých kaprov.

Pred tým, ako sa vyhodí zelená pšenica, slobodné dievčatá okolo nej zaviažu červenú stužku s prianím, aby budúci rok už oslavovali nový rok s manželom. Takto zväzujú aj stonky trávy na pikniku.

Obdobie nového roka je aj časom veľkých presunov. Členovia rodín sa snažia stretnúť v rodičovských domoch, príbuzní sa navzájom navštevujú. Študenti majú tri týždne prázdnin, štátne úrady dva, súkromné podniky týždeň. Ceny hotelov, cestovných lístkov a leteniek rastú, zápchy na cestách na začiatku a na konci prázdnin sa zhoršujú.

Pre obyvateľov Teheránu to však znamená poloprázdne cesty a čistý vzduch, na ktoré celý rok túžobne čakajú.

Príspevok spolu s fotkami pre nás v Iráne pripravila moja priateľka a cestovateľka Andrea Bayrak. Zaujala vás téma? Pridajte nám like na Facebooku a prihláste sa na odber noviniek.