Na šálke kávy s našou ruskou prekladateľkou

Jazyk, ktorý je celkovo ôsmy najpoužívanejší na svete, hovorí ním takmer 180 miliónov ľudí a je geograficky najrozšírenejšou rodnou rečou eurázijského kontinentu. Dorozumiete sa ním nielen v najrozľahlejšej krajine na zemi, ale ešte stále s veľkou pravdepodobnosťou aj vo všetkých krajinách východnej či strednej Európy. Русский язык – russkij jazyk – ruština.

Ruština patrí do východoslovanskej jazykovej vetvy a okrem Ruska je úradným jazykom aj v Kazachstane, Kirgizsku či Bielorusku. Práve bieloruština spolu s ukrajinčinou patria k jej najbližším jazykovým príbuzným, no jej znalosť vám pomôže aj pri spoznávaní ostatných slovanských rečí. Je jedným zo šiestich oficiálnych jazykov Organizácie Spojených národov a medzinárodným jazykom vesmíru – aj preto musia kozmonauti pred výstupom na orbit ovládať ruštinu minimálne na stredne vysokej úrovni.

Hoci prvé písomné zmienky v ruštine pochádzajú už z desiateho storočia, o pravidelnosť jej používania v dokumentoch sa zaslúžil najmä Peter Veľký. Ten okrem iného zaviedol aj upravenú abecedu a podporoval mnohých vtedajších literárnych autorov. Základom písaného prejavu sa stal moskovský dialekt. Popularita ruštiny sa výrazne zvýšila v devätnástom storočí, najmä vďaka autorom ako Dostojevskij, Tolstoj, Puškin či Gogoľ.

O tom, ako je na tom ruský jazyk s popularitou dnes, sme sa porozprávali s našou prekladateľkou Nadezhdou žijúcou v Moskve. Milovníčka kníh, čajových lístkov a mačiek sa okrem prekladania z a do angličtiny venuje súkromnému doučovaniu ruského jazyka. Tiež sa často usmieva, čím občas provokuje svoju starú mamu. Prečo? Dočítate sa v rozhovore.

Pri svojej práci sa stretávaš s ľuďmi zo zahraničia, ktorí sa po rusky ešte len učia alebo by aspoň chceli. Aký veľký je v súčasnoti záujem o znalosť ruštiny vo svete?

Osobne si myslím, že popularita ruského jazyka rastie. Aj napriek, alebo, paradoxne, aj vďaka súčasnej politickej či ekonomickej situácii. Určite je populárnejší ako v minulosti počas studenej vojny, najmä v západných krajinách. Ale aj v bývalých štátoch Sovietskeho zväzu. Myslím, že po jeho rozpade ruština v týchto krajinách upadla do „zabudnutia” a všetci sa začali učiť po anglicky, čomu sa, samozrejme, netreba čudovať. Viacerí moji „študenti” sa však rozhodli oprášiť základy, ktoré si matne pamätali zo školy. Väčšina z nich ale začína úplne od nuly.

Čo je podľa teba pre nich na ruštine atraktívne? A čo ich, naopak, odrádza?

Mnohí sú podnikatelia alebo zamestnanci medzinárodných firiem, takže je pre nich znalosť ruštiny skôr nevyhnutnou potrebou než dobrovoľným rozhodnutím naučiť sa cudzí jazyk. Stretla som však aj zopár nadšencov ruskej literatúry, ktorých motiváciou bola možnosť čítať diela v pôvodnom znení. Prevažnú väčšinu akokoľvek tvoria ľudia, ktorí neovládajú žiadni slovanský jazyk. Odlišnosť ruštiny od, dajme tomu, germánskych jazykov, mnohých fascinuje. Odrádza ich v prvom rade hlavne abeceda – azbuka, používanie cyriliky. Často sú nakoniec prepkvapení, že to naozaj nie je až také komplikované, ako sa na prvý pohľad zdá. Takmer všetci zistia, že v porovnaní s gramatikou a čiastočne aj výslovnosťou je zapamätanie si azbuky jednoduchá záležitosť.

Čo im spôsobuje problémy najčastejšie?

Pri výslovnosti je to najmä rozlišovanie párových spoluhláskových foném, čiže používanie tzv. mäkkého a tvrdého znaku. Takmer všetky spoluhlásky totiž majú tvrdú aj mäkkú „verziu”. Potom je to prízvuk, ktorý je pohyblivý, takže môže byť na ktorejkoľvek slabike. To môže viesť až k zmene významu slova. Napríklad „я плачу” vyslovené s dôrazom na druhú slabiku – ja plachU, znamená „ja platím”. Ak však kladieme dôraz na prvú slabiku – „я плáчу”, čiže ja plAchu, hovoríme „ja plačem”. V rámci gramatiky je pre nich často úplne novým problémom skloňovanie podstatných a prídavných mien alebo tvorenie množného čísla. Občas aj vetná stavba, ktorá je v ruštine o niečo voľnejšia ako v niektorých iných jazykoch.

Čo najčastejšie spôsobuje problém tebe pri prekladoch?

Niekedy sa naozaj hlúpo pozabudnem a vynechám vyčasované sloveso byť. V ruštine sa totiž v prítomnom čase nepoužíva. V angličtine povieme: „I AM a father” (Ja SOM otec), no v ruštine len „Я отец”, Ja otets (Ja otec). Ale to je väčšinou chyba z nepozornosti, ktorú si pri spätnom čítaní hneď všimnem. Pri preklade z ruštiny do angličtiny sú občas problematické aj členy: ruština totiž ekvivalent k a, an či the nepozná.

Vedela by si nám uviesť príklady podobnosti medzi ruštinou a angličtinou?

Do ruštiny preniká mnoho internacionalizmov a prevzatých slov, takže niektoré slová sú veľmi podobné tým anglickým. Napríklad проблема, problema = problem (problém), флэш-карта, flèš-karta = flash card (pamäťová „flash” karta, „fleška”) či кофе, kofe = coffee (káva). Nie sú to však len moderné slová, mnohé používané slová boli prevzaté v minulosti. Existuje napríklad viacero teórií o tom, že slovo вокзал, vokzal (železničná stanica), je odvodené od názvu londýnskej stanice Vauxhall. Tento process, i keď v menšej miere, funguje aj opačne. Obľúbený dezert pavlova bol napríklad pomenovaný podľa ruskej baletky. Hráči akčných počítačových hier po celom svete zase poznajú slovo kalashnikov, názov zbrane AK-47. A, samozrejme, vodku asi predstavovať netreba…

Na záver trochu odbočím… Viackrát sme sa totiž stretli s presvedčením, že Rusi nie sú veľmi priateľskí a príliš sa neusmievajú. Dokonca sme zachytili informáciu, že ich v školách učia neusmievať sa. Ty sa však usmievaš neustále. Ako to teda je s ruským úsmevom?

Nuž, áno, ja sa usmievam pomerne často… Je však pravda, že najmä ľudia zo staršej generácie to nepovažujú za vhodné. Moju starú mamu to niekedy až rozhnevá. Vo väčšine kultúr je prirodzené usmiať sa pri stretnutí, počas rozhovoru, pri lúčení – a to aj pri kontakte s úplne neznámymi ľuďmi. Je to uznávaná forma zdvorilosti či rešpektu. Moja starká a mnohí (starší) Rusi však zdvorilostný úsmev považujú za falošný a nepriateľský, vnímajú ho negatívne a neúprimne. Ako keby daný človek niečo skrýval a snažil sa od toho odlákať pozornosť. Úsmev má byť totiž prejav úprimneho priateľstva či náklonnosti, a teda nie je správne sa usmievať na neznámych ľudí alebo v „neprístojných” situáciách. Či sa však „neusmievanie” vyučuje na školách, to neviem. Osobne si myslím, že mladá generácia to už vníma inak. Na druhej strane, nie je fér, ak niekto Rusom vyčíta, že sa na seba neusmievajú na uliciach Moskvy. Keď som sa ja prechádzala preplnenými ulicami Londýna či New Yorku, tiež mi veľa ľudí úsmev neopätovalo…