Na šálke kávy s naším talianskym prekladateľom

Stretnúť na Slovensku človeka, ktorý by sa počas života nestretol ani s jedným talianskym či z taliančiny pochádzajúcim slovom, je takmer nemožné. Takmer všetci sme už predsa jedli pizzu, špagety či pili kapučíno, stretli sme sa s propagandou a niektoré situácie v našich životoch možno skončili fiaskom. Koniec koncov, už len ten neformálny pozdrav „čau!“ sa nápadne podobá na talianske „ciao!“. 

Taliančina patrí medzi románske jazyky a je oficiálnym jazykom nielen v Taliansku, ale aj vo Švajčiarsku, San Marine a vo Vatikáne, rovnako ako v časti Chorvátska i Slovinska. V Argentíne ňou hovorí viac ako 1,5 milióna ľudí, no taliansky hovoriace komunity nájdete aj na Malte, Korzike či v bývalých kolóniách Eritrey a Líbye. Okrem množstva pomenovaní z kuchynského prostredia dala taliančina svetu aj množstvo hudobných termínov – maestro, allegro, fortissimo či a capella – nenadarmo je preto nazývaná jazykom hudby či opery.

Niečo viac nám o nej povie Vincenzo, 26-ročný prekladateľ žijúci vo Florencii, ktorá je nielen kolískou renesancie, ale aj štandardizovanej taliančiny. Venuje sa najmä prekladom z taliančiny do angličtiny a naopak, no v súčasnosti začína aj s prekladmi z a do španielčiny. Florencia ho neustále prekvapuje množstvom kultúrnych a umeleckých pamiatok, preto sa po nej rád osamelo túla a s knihou v ruke objavuje zastrčené kaviarne.

Žiješ vo Florencii, v ktorej dialekte má korene súčasná taliančina – ako prebiehal jej vznik?

Taliančina, rovnako ako iné románske jazyky, vznikla z tzv. latinčiny prostého ľudu, ktorá sa odlišovala od tej klasickej – tou hovorili iba vyššie spoločenské vrstvy.

Štandardizovaná taliančina sa však naozaj vyvinula najmä z toskánskeho dialektu a o jej rozšírenie sa najviac zaslúžili traja najznámejší a asi aj najvýznamnejší talianski spisovatelia, nielen v časoch renesancie, ktorí pôsobili práve vo Florencii – Giovanni Boccaccio, Francesco Petrarca a, samozrejme, Dante Alighieri. Jeho Božská komédia boli totiž napísaná v „Italiano volgare“, akejsi kombinácii toskánskeho a sicílskeho dialektu, a dodnes sa považuje za predlohu, respektíve prvý míľnik taliančiny. Bola dôkazom toho, že taliansky samostatný jazyk môže byť plnohodnotný a rovnocenný s latinčinou či ostatnými jazykmi. Práve preto nazývame Danteho aj otcom talianskeho jazyka.

Čo sa potom stalo s ostatnými dialektmi?

Mnohé určite zanikli, no iné sa ďalej vyvíjali. Taliansko je veľká krajina, takže tu aj dnes nájdeme viacero vplyvných dialektov, ktoré sa vo veľkej miere líšia najmä výslovnosťou, intonáciou či pomenovaniami... Ale napríklad sardínsky dialekt, ktorý sa už od štandardizovanej taliančiny odlišuje viac, je oficiálnym jazykom v regióne Sardínia, rovnako tak dialekt friulanský či ladinský na severe Talianska. Aj to možno prispieva k zachovaniu tradičných hodnôt, na ktoré si Taliani celkovo dosť potrpia, nielen v rámci futbalu či kuchyne.

Napokon, aj štandardizovaná taliančina, ako každý živý jazyk, sa od tých čias zmenila v mnohých veciach, čo bolo v niektorých prípadoch aj dobre. Mnohí o tom možno nevedia, no počas svojho pôsobenia sa ju snažil ovplyvniť aj Benito Mussolini, a to hneď niekoľkokrát.

Ako napríklad? A ujalo sa to?

V rámci udržania jej „čistoty“ okrem iného zakázal používanie formálneho zámena lei (čiže vy) a zaviedol miesto neho archaický ekvivalent voi. Lei sa mu totiž javilo ako „príliš cudzo znejúce“. Tiež zakázal podávanie rúk či používanie cudzích slov, najmä v kultúre, ktorá do Talianska prenikala zo západu. Slová či celé názvy sa nahrádzali talianskymi pomenovaniami. Napríklad v detských rozprávkach sa Donald Duck volal „Paperino“, Mickey Mouse „Topolino“ a Goofy „Pippo“, a z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že staršia generácia ich pod týmito menami pozná aj dnes.

Aké sú zvláštnosti talianskej gramatiky či výslovnosti?

V taliančine napríklad nenájdete niektoré písmená – j, k, w, x alebo y, teda, s výnimkou písania cudzích či prebratých slov. V rámci výslovnosti sa riadi jednoduchým pravidlom „si legge come si scrive“ – píš, ako počuješ. Podobne ako vo francúzštine, používa členy na rozlíšenie mužského a ženského rodu podstatných mien, čomu musia byť prispôsobené aj prídavné mená s nimi súvisiace.

Keď už si spomenul francúzštinu – aké sú podobnosti či odlišnosti taliančiny s ostatnými románskymi jazykmi? Napríklad portugalčinou, ktorú sme našim čitateľom už predstavili.

Podobností je mnoho, keďže všetky jazyky vychádzali rovnakého základu, t.j. latinčiny prostého ľudu. Taliančina si však s pôvodným jazykom zachovala najväčšiu gramatickú príbuznosť, rovnako v jej slovnej zásobe nájdeme najvyšší počet latinských slov. Foneticky je najviac podobná so španielčinou, kým portugalčina má bližšie k francúzštine – napríklad v prípade používania nosových hlások, ktoré v taliančine či španielčine absentujú.

Celkovo je veľký rozdiel vo výslovnosti, používaní prízvukov... Alebo už len počte samohlások – konkrétne portugalčina ich rozoznáva 15, myslím, taliančina 7. Z tohto pohľadu môžeme taliančinu označiť ako tú „jednoduchšiu“. Zaujímavé však je, že obe strany, Taliani aj Portugalci, považujú za najprijateľnejší jazyk z dorozumievacieho hľadiska španielčinu, navzájom si však rozumejú oveľa menej.

Ako je to pri angličtine, ktorú najčastejšie využívaš pri svojej práci?

Angličtina ako germánsky jazyk je dosť odlišná, napriek tomu sa z nej prekladá pomerne ľahko. Pri preklade do angličtiny sa však občas stretávam s takými drobnými problémami, pretože v taliančine sa občas kladie väčší dôraz na akúsi „znelosť“ než štruktúru. Neviem to presne opísať, niekedy veta musí dobre „znieť“, mať peknú melódiu, i keď by sa možno dala povedať aj inak, jednoduchšie.

S väčšími, a často úsmevnými situáciami, sa však stretávajú moji kamaráti, ktorí tlmočia. Talianske slová totiž často končia samohláskou a im sa niekedy „podarí“ tento jav zakomponovať do anglického prejavu. Jeden raz prezidenta istej spoločnosti oslovil anglicko-talianskym „Mr. Presidento“.

Na záver ostaňme pri hovorenom slove – vieš nám povedať nejaký typický taliansky jazykolam?

Úprimne, už samotné talianske pomenovanie jazykolamu je pre mnohých jazykolamom – nazývame ho totiž scioglilingia. Doslovne to znamená „topiaci sa jazyk“ a sám môžem potvrdiť, že vysloviť to rýchlo desaťkrát za sebou nie je najjednoduchšie. Pomerne rozšírená je však detská riekanka, ktorá síce nedáva veľmi zmysel, ale jazyk vám vycvičí poriadne. Znie takto:

„Apelle figlio di Apollo fece una palle di pelle di pollo e tutti i pesci vennero a galla a vedere la palla di pelle di pollo fatta d'Apelle figlio di Apollo, ma quella palla di pelle di pollo сaduta del colle, dentro una molla. Mo rott' quella palla di pelle di pollo fatta d'Apelle, figlio di Apollo.“

Voľný preklad: Apelle, syn Apolla, spravil guľôčku z kuracej kože a všetky ryby sa prišli pozrieť na hladinu, na guľôčku z kuracej kože, ktorú vyrobil Apelle, syn Apolla, ale tá guľôčka z kuracej kože spadla z kopca, do potoka. Teraz je pokazená, guľôčka z kuracej kože, ktorú vyrobil Apelle, syn Apolla.